V roku 1660 osadili v horskej dedinke Hodruša-Hámre-Kopanice do drevenej zvonice najmenší zvon.
Jeho úlohou bolo oznamovať odchod zosnulých.
Sedem rokov na to, zvonicu aj drevený kostolík podpálili odporcovia reformácie.
Dva väčšie zvony boli zhabané, zostal len umieračik. Nepriatelia tým chceli povedať – toto je váš koniec. Skutočne, 80 rokov zostali evanjelici na Kopaniciach bez kostola a cirkevného zboru. Nebol to však koniec. Schádzali sa po dvoroch, humnách, domácnostiach aj okolitých lesoch. Napriek všetkému zostali verní a nezriekli sa svojho evanjelického presvedčenia.
Keď si mohli opäť postaviť nový kostol, murovaný, stalo sa tak v roku 1858. Do jeho vežičky vložili jediný zachovaný zvon. Po takmer 200 rokoch opäť zvolával k službám Božím, oznamoval plynutie času, aj sa lúčil so zosnulými. A slúžil tak vyše poldruha storočia až do roku 2014.
Jeho hlas utíchol.
Čo sa stalo?
Subtílna vežička kostola už nebola dostatočne stabilná, aby znášala rozkolísaný zvon. Preto sa odborníci dohodli, že sa bude zvoniť nie údermi srdca pri pohybe zvona, ale kladivom, ktoré bude do neho udierať zvonka. Chvíľu to fungovalo, ale netrvalo dlho a zvon – praskol.
Príbeh tohto zvona pripomína dnešnú cirkev. Je ako zvon. Pokiaľ žije, je v pohybe, jej srdce bije, počuť hlas na Božiu chválu, počuť pozvanie – poďte do spoločenstva, k Pánovmu slovu a stolu, aj upozornenie na našu pominuteľnosť. Ak sa cirkev prestane hýbať a jej srdce sa zastaví, začnú do nej udierať zvonka a ….praskne.
Cítime tieto údery zvonka:
- cirkev je anachronizmus, uviazla v stredoveku, nerozumie dnešnej dobe,
- správa sa moralisticky, mocensky a neprimerane sa montuje do politiky,
- parazituje na štátom rozpočte, je tak neslobodná v názoroch, poplatná štátnej moci, nevyjadruje sa k tomu, čo treba,
- je plná škandálov, sexuálneho zneužívanie, majetkových podvodov,
- obmedzuje práva žien a spiatočnícky sa stavia k otázke rodovej rovnosti,
- cirkev patrí do múzea, lebo dnešnému človeku nemá čo ponúknuť…..
Vo výpočte toho, čo dnes bije do cirkvi ako kladivo zvonka by sme mohli ešte dlho pokračovať. Smutný fakt je ten, že cirkev na Slovensku upadá a že jej hlas takmer nepočuť. Akoby sa tento zvon zastavil a iba údery zvonka ju nútia sa prejaviť.
Ale práve táto situácia je výzvou, aby sme sa rozhýbali, aby bolo počuť hlas zvona, ktorý je odozvou bijúceho srdca zvnútra, nie kladiva zvonka. Aby hlas o Božej láske, o kríži a vzkriesení Pána Ježiša Krista, o svätosti, obetavosti, schopnosti skláňať sa k tým najmenším, najnúdznejším, hlas pozývajúci k ohľaduplnosti, úcte, rešpektu, dobrým vzťahom, bolo počuť ako autentické svedectvo viery. Ako hlas srdca.
Ak budeme stáť a necháme do seba biť zvonka, zvon praskne. Ale nemusí. Ak sa rozhýbeme a srdce opäť začne biť, vtedy bude hlas cirkvi počuť, hlas srdca, radostný aj smutný, ale nadovšetko pozývajúci k Bohu.
Prosme vo verných a vytrvalých modlitbách, aby sa mocou Ducha Svätého, ktorá v nás vzbudzuje živú vieru, tento zvon cirkvi opäť rozhýbal.
Ján Hroboň, biskup ZD
by