História Západného dištriktu ECAV
Naši predkovia pred reformáciou patrili ako kresťania do všeobecnej cirkvi. V 16.storočí vznikol v Európe veľký duchovný, cirkevný a kultúrny pohyb, všeobecne známy ako reformácia – snaha o nápravu cirkvi na základe Písma svätého a o jej návrat k princípom prvotného kresťanstva.
Dňa 31.10.1517 nemecký reformátor a zakladateľ protestantizmu Dr. Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzval popredných predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle. Odmietol pápežský primát v kresťanskom svete a za jediný zdroj viery označil Bibliu.
Z cirkevnej histórie vieme, že Lutherovo učenie prichádzalo do Uhorska prostredníctvom kráľovského dvora v Budíne, ktorý bol reformácií naklonený. Tútor neplnoletého kráľa Ľudovíta II: Juraj Brandenburský pozval do tamojšej školy významných učiteľov Simona Grynaeusa a Vita Windsheima, ktorí boli Lutherovými stúpencami. Navyše, na kráľovskom dvore bolo v tom čase veľa Nemcov, ktorí sa prikláňali k reformácii. Jej rozvoju napomohlo i to, že v 16. storočí mali mestá na dnešnom Slovensku obchodné styky s Nemeckom. Kupci z Uhorska chodili do Vratislavi, Norinbergu, Franfurktu nad Mohanom, Lipska a pod. V banských mestách ako boli: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová sa nachádzala nemecká komunita, ktorá mala s pôvodnou vlasťou nielen obchodné, ale aj príbuzenské a majetkové vzťahy. V týchto mestách a vo východoslovenských mestách Bardejov, Prešov, Levoča, Košice a Sabinov našla reformácia priaznivý ohlas. Šírenie reformačných myšlienok podporila i skutočnosť, že zo Slovenska odchádzali mladí ľudia študovať do Wittenbergu. Už r. 1522 sa na tamojšiu univerzitu zapísal Martin Cyriak z Levoče, Juraj Baumhaeckel a Matej Thomae z Banskej Bystrice a za nimi prichádzali ďalší, ktorí chceli poznať učenie Martina Luthera i Filipa Melanchtona. Práve títo študenti prinášali reformačné myšlienky a Lutherove spisy do Uhorska. Počas 16. Storočia zvíťazila reformácia takmer na celom území Slovenska i v ostatných častiach starého Uhorska. Prijatím vlastných vyznaní viery sa v polovici storočia veľká väčšina slovenských a nemeckých zborov na našom území prihlásila k augsburskému vyznaniu ( a.v), čí boli položené základy jednotnej evanjelickej cirkvi a.v. ( ECAV ).
Kodifikovanie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je jednou z viacerých viditeľných kresťanských cirkví. Cirkev sa viditeľnou stáva tam, kde sa zvestuje slovo Božie, prisluhujú sa sviatosti, tam, kde má svoje učenie – vierovyznanie a organizáciu. Základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je Písmo sväté, chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530. Konkrétnym základným organizačným priestorom kresťanského spoločenstva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sú cirkevné zbory organizované podľa biblickej zásady všeobecného kňazstva. O zachovanie Lutherovho učenia viedli naši predkovia ťažké zápasy. Prvé evanjelické zbory vznikali v prvej tretiny 16. storočia a sú základnou organizačnou jednotkou cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V prvej polovici 16. storočia sa začali združovať evanjelickí farári na určitom území na spoločné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku v cirkevných zboroch. Vznikali prvé senioráty ako druhý stupeň cirkevnej správy. Žilinská synoda v roku 1610 akceptovala obidva stupne cirkevnej správy od začiatku šírenia Lutherovho učenia na území dnešného Slovenska. Kodifikovala všetky snahy (kroky) evanjelikov vykonané do tohto roku vo vieroučnej a organizačnej oblasti. Zriadením troch superintendencií (Nitrianska, Bytčianska a Breznianska) na území dnešného Slovenska uzákonila prvá zákonodarná synoda trojstupňovú evanjelickú cirkevnú správu (tri evanjelické cirkevné organizačné jednotky) – cirkevný zbor, seniorát a dištrikt. Význam Žilinskej synody spočíval v tom, že synoda dovŕšila osamostatnenie evanjelikov spod právomoci katolíckej hierarchie, položila základy samostatnej cirkevnej organizácie evanjelikov, ktoré boli prejavom prvého politického inštitucionalizovania istého územia, ktoré sa v tej dobe začalo vnímať ako slovenské.
Cirkevnú územnú správu tretieho stupňa dotvorila Spišskopodhradská synoda v roku 1614. Svojimi uzávermi potvrdila zákony Žilinskej synody a zriadila dve superintendencie na území dnešného východného Slovenska: Superintendenciu slobodných kráľovských miest a Spišskošsko – šarišskú superintendenciu.
Cirkevná územná správa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku do roku 1918
V čase prenasledovania evanjelikov v 17. storočí zanikli superintendencie zriadené Žilinskou synodou. Rozvrátenú cirkevnú organizáciu obnovila synoda v Ružomberku v roku 1707. Taktiež reštaurovala bohoslužobný a cirkevný život, obnovila platnosť vierouky a dala jej presné pravidlá. Ružomberská synoda zriadila štyri superintendencie: Preddunajskú, Banskú, Predtiskú a Podhorskú. Panovník po potlačení odboja Františka II. Rákociho anuloval rozhodnutia synody, pretože v Uhorsku mal právo na jej zvolanie len legitímny panovník. Až v roku 1734 panovník dovolil panovník (Karolova rezolúcia) evanjelikom voliť si svoju cirkevnú vrchnosť a určil štyri dištrikty:
Preddunajský, Banský, Potiský a Zadunajský.
Rozpad Rakúsko – Uhorska.
Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie 1918 a vytvorení samostatných štátov zanikli dištrikty Preddunajský a Banský, Zadunajský pripadol Maďarsku a cirkevné zbory Potiského dištriktu boli rozdelené medzi Maďarskom a Československom. V nových štátnych útvaroch stáli evanjelici augsburského vyznania pred otázkou nového zriadenia cirkvi. Slovenskí evanjelici aj napriek snahám bývalých biskupov, aby zostali vo zväzku uhorskej cirkvi, sa rozhodli organizovať samostatne v rámci československého štátu. Dňa 21. januára 1919 sa zišli zástupcovia slovenských evanjelikov na porade v Žiline. Účastníci porady vydali prvý oficiálny dokument slovenských evanjelikov po vzniku ČSR. V tomto dokumente navrhli slovenskí evanjelici vláde, aby vymenovala Generálnu radu ako dočasný a vedúci správny orgán evanjelickej cirkvi. Okrem toho požadovali úplnú náboženskú rovnoprávnosť, zachovanie si autonómie, vlastné školstvo a štátnu podporu. Na základe memoranda vydal minister Vavro Šrobár nariadenie o dočasných ustanoveniach pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania. Bola ustanovená Generálna rada, ktorá na svojom prvom zasadnutí 2. 4. 1919 v Bratislave zriadila dva dištrikty Východný a Západný. Dištrikty spolu tvorili generálnu cirkev – Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Generálna rada dočasne stanovila biskupských a seniorálnych administrátorov. Za dištriktuálneho administrátora Západného dištriktu bol ustanovený Samuel Zoch a inšpektorom sa stal Milan Ivanka.
Cirkevná ústava z roku 1921
Zriadenie samostatnej evanjelickej cirkvi s úradným názvom „Cirkev evanjelická augsburského vyznania na Slovensku“ potvrdila v roku 1921 synoda v Trenčianskych Tepliciach. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu (Ústava Cirkve evanjelickej augsburského vyznania na Slovensku), ktorú československá vláda potvrdila dňa 10. 5. 1922 zákonom č. 61/1922 Zb. Ústava potvrdila tradičnú svojbytnosť, synodálno – presbyteriálny systém správy a štvorstupňovú cirkevnú organizáciu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Akceptovala jej demokratický charakter. V zmysle tejto ústavy sa Evanjelická cirkev augsburského vyznania spravovala až do roku 1949 autonómne. Hlavnou zásadou cirkevnej autonómie bolo, že cirkev v rámci štátnych zákonov existovala úplne slobodne a samosprávne. V období nástupu socializmu došlo k spoločenským zmenám, ktoré znamenali pre Evanjelickú cirkev stratu jej svojbytnosti a autonómie. Tieto politické zmeny si vyžiadali v roku 1951 novú cirkevnú ústavu („Ústava Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v ČSR“), ktorá odzrkadľovala komunistické totalitné zriadenie u nás. Po páde komunizmu (v júni 1991) boli z tejto cirkevnej ústavy vypustené všetky články, ktoré umožňovali štátnu kontrolu.
Západný dištrikt
V roku 1919 sa zriadený Západný dištrikt sa stal právnym nástupcom zaniknutého Preddunajského dištriktu. Ústava z roku 1921 určila pre dištrikty tieto správne orgány: dištriktuálny konvent, dištriktuálne presbyterstvo a dištriktuálne predsedníctvo. Od roku 1951 mali dištrikty len dva orgány: dištriktuálne predsedníctvo a dištriktuálnu radu. Po páde komunizmu bola dištriktuálna rada zrušená a pre dištrikt boli obnovené orgány spred roka 1951. Voľby prvého predsedníctva Západného dištriktu sa konali dňa 28.11. 1922. Za biskupa Západného dištriktu bol zvolený Samuel Zoch. Dozorcom sa stal Ľudovít Šimko. Prvá cirkevná ústava z roku 1921 (§ 140) definovala dištrikt ako združenie viacerých seniorátov na spoločné pestovanie kresťanského života, na vzdelávanie, na spoločnú správu a udržanie poriadku. Zadeľovanie seniorátov do dištriktu ako územnosprávnej časti Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bolo výlučným právom synody (§ 141). Podľa § 73 cirkevnej ústavy z roku 1921 Západný dištrikt tvorilo osem seniorátov (so 150 zbormi): Bratislavský mestský, Bratislavský župný, Hontiansky, Nitriansky, Novohradský, Tekovský, Trenčiansky, Zvolenský. V roku 1923 bol zrušený Bratislavský mestský seniorát a taktiež zanikol Bratislavský župný seniorát. Miesto nich vznikli dva nové senioráty: Bratislavský slovensko – maďarský seniorát a Bratislavský nemecký seniorát. Po roku 1938 sa zmenil Bratislavský slovensko – maďarský seniorát na Bratislavský. Bratislavský nemecký seniorát bol v roku 1939 na základe ústavného zákona prijatého na synode v Liptovskom Mikuláši vypustený zo zväzku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Seniorát zanikol v roku 1945. V roku 1942 zanikol Tekovský seniorát, pretože cirkevné zbory Levice a Plavé Vozokany boli na území zabratom Maďarskom. Ostatné cirkevné zbory boli pričlenené do troch seniorátov: Hontianskeho (Zlaté Moravce, Horša), Zvolenského (Kremnica), Trenčianskeho (Zemianske Kostoľany). V rokoch 1947 – 1949 z novovzniknutých cirkevných zborov, ktorých sa usadili najmä presídlenci z Maďarska a Rumunska vznikal Dunajský seniorát. V roku 1964 zanikol a vytvoril sa seniorát Dunajsko – nitriansky. V roku 1953 zanikol Trenčiansky seniorát. Väčšina jeho zborov prešla do Považského seniorátu, menšia časť do Turčianskeho seniorátu (Východný dištrikt). V roku 1953 bol zriadený Rimavský seniorát zo zborov Malohontského seniorátu a niektorých zborov z Gemerského seniorátu. V súčasnosti Západný dištrikt tvoria tieto senioráty: Bratislavský, Dunajsko – nitriansky, Hontiansky, Myjavský, Novohradský, Považský, Rimavský a Zvolenský.
Sídlo Západného dištriktu
Od svojho zriadenia mal Západný dištrikt tri sídla: Modru, Bratislavu a Zvolen. V Uhorsku sídlo dištriktu sa viazalo spravidla na kňazskú stanicu, kde pôsobil superintendent ako evanjelický farár. Táto tradícia sa zachovala aj po vzniku ČSR. Podľa ústavy z roku 1921 (§161) bol biskup kňazom cirkevného zboru, ale na čas jeho biskupskej hodnosti zvolil dištriktuálny konvent dištriktuálneho farára. Po zriadení Západného dištriktu sa stala sídlom dištriktu Modra, pretože tu pôsobil od roku 1907 prvý dištriktuálny biskup Samuel Zoch. Po jeho smrti v roku 1928 sa stal dištriktuálnym biskupom Dušan Fajnor, ktorý nastúpil v Modre na Zochovo miesto. Po nastúpení Štefana Osuského do úradu biskupa Západného dištriktu v roku 1933 bol biskupský úrad presťahovaný z Modry do Bratislavy, kde mal sídlo do roku 1952. Tretím sídlom Západného dištriktu Ev. a. v. cirkvi na Slovensku sa stal Zvolen. Pre sídlo biskupského úradu bola určená reprezentatívna budova Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ) vo Zvolene. Činnosť tohto svojpomocného dobročinného spolku bola násilne ukončená 30. 9. 1951. Dňa 1. októbra 1951 konvent Západného dištriktu prijal návrh dištriktuálneho predsedníctva premiestniť sídlo Západného dištriktu do Zvolena. Toto rozhodnutie zobral na vedomie generálny konvent na svojom zasadnutí 8.5.1952. Ústava z roku 1993 (čl. 24) určila za sídlo Západného dištriktu Zvolen.
Dištriktuálne predsedníctvo Západného dištriktu
Tento výkonný riadiaci orgán dištriktu tvoria dištriktuálny biskup a dištriktuálny dozorca. Prvé volené dištriktuálne predsedníctvo tvorili biskup Samuel Zoch a Ľudovít Šimko. V úrade biskupa Západného dištriktu sa vystriedalo od roku 1922 do súčasnosti deväť biskupov a v úrade dozorcu, okrem dvoch administrátorov sedem dozorcov. Do roku 1993 funkčné obdobie generálnych, dištriktuálnych a seniorálnych predsedníctiev nebolo časovo ohraničené. V súčasnosti je funkčné obdobie stanovené na šesť rokov, dvakrát za sebou.
Základnou organizačnou jednotkou je cirkevný zbor. Zbory vytvárajú senioráty a senioráty dištrikty.
Sídlo biskupa Západného dištriktu ECAV je vo Zvolenskom senioráte v meste Zvolen.
Západný dištrikt ECAV má 8 seniorátov:
I. Bratislavský seniorát ( BAS)
II. Dunajsko-nitriansky seniorát ( DNS)
III. Hontiansky seniorát ( HOS)
IV. Myjavský seniorát (MYS)
V. Novohradský seniorát (NOS)
VI. Považský seniorát ( POS)
VII. Rimavský seniorát ( RIS)
VIII. Zvolenský seniorát ( ZVS)
by