Ako vyzerá taká naša služba na hranici … pre povzbudenie tým, ktorí uvažujú, že by tiež prišli pomôcť
Boli sme opäť, tentokrát v noci. Dnes svedectvo o tom, ako taká služba na hranici vyzerá.
Z domu sme (trochu komplikovane, ale to nejdem rozpisovať) vyšli dosť zavčasu, aby sme stihli vymeniť dennú službu. Naše služby sa menia vždy o ôsmej – ráno, i večer. Teda služba trvá dvanásť hodín. Tak to majú aj ostatní, len niektorí iní (vojaci, hasiči, colníci) sa menia o siedmej, iní (Maltézska pomoc Slovensko) o deviatej.
Na začiatku služby sme dostali inštruktáž, čo robiť, najmä kvôli tým, ktorí prišli prvýkrát. Ale vždy je aj nejaká zmena, aj o tom sa treba dozvedieť. A rovnako evakuačný plán, informácie o strave pre dobrovoľníkov, dôležité telefónne kontakty… Prítomný je policajný duchovný, ktorý na to všetko dohliada.
Každý dobrovoľník dostane reflexnú vestu s označením, z ktorej organizácie je (u nás evanjelická a aj reformovaná diakonia), okrem toho dve visačky – jedna oprávňuje k vstupu do medzihraničného priestoru a druhá je číslom dobrovoľníka.
Služba dobrovoľníkov je na troch rôznych miestach:
– základný, zelený stan, v ktorom je aj sklad vecí, ktoré sa potom prenášajú do ďalších dvoch stanov;
– najfrekventovanejší červený stan priamo v medzihraničnom priestore pre prichádzajúcich peši a autami a
– modrý stan pre prichádzajúcich autobusmi.
Je dobré, keď sa dobrovoľníci dohodnú na občasnom prestriedaní sa.
– základný, zelený stan, v ktorom je aj sklad vecí, ktoré sa potom prenášajú do ďalších dvoch stanov;
– najfrekventovanejší červený stan priamo v medzihraničnom priestore pre prichádzajúcich peši a autami a
– modrý stan pre prichádzajúcich autobusmi.
Je dobré, keď sa dobrovoľníci dohodnú na občasnom prestriedaní sa.
Cez červený stan úplne „na čiare“, to znamená medzi ukrajinskou a slovenskou colnicou, prechádza najviac ľudí. Tam treba viac dobrovoľníkov. Všetci, ktorí prichádzajú hranicou peši, hneď po prejdení ukrajinskou colnicou stretávajú našich, slovenských vojakov, ktorí ich prevedú, či im pomôžu k nášmu stanu. Tu ich treba privítať, často upokojiť, že už sú na Slovensku, že tu sa nestrieľa, nie sú bomby, ani sirény. Pokiaľ je ľudí veľmi veľa, musia čakať ešte pred stanom, kým sa v stane neuvoľní miesto a nemajú si kde sadnúť.
Hneď za stanom je pasové oddelenie a colné, kde kontrolujú doklady a prehľadávajú batožinu. Najmä kvôli cigaretám, či alkoholu – na ne sú limity. Alkohol som nepostrehol u nikoho, cigarety sem tam niekto má u seba pre vlastnú potrebu, no možno preniesť iba dve krabičky na osobu. Zbrane by asi prenášať nenapadlo nikoho.
Je tu čas na rozhovory. Odkiaľ idete, kam, čaká vás niekto? Niektorí ľudia sa ani nechcú rozprávať, ale mám pocit, že je to len únava alebo strach. Väčšinou potom, keď sa „ľady prelomia“, sa radi pýtajú na všetko možné a potom sa srdečne lúčia, keď už idú ďalej. Tu všetkým ponúkame aj teplý čaj, alebo kávu – kto už ako chce. Niekto sa iba ponáhľa. A samozrejme niečo na zjedenie – hygienicky balené pečivo s maslom a salámou – ďakujeme tým ochotným, ktorí to v cirkevných zboroch na okolí pripravujú! Či balíčky s vodou a sladkosťami. Veľmi milé sú hračky pre deti, deti si ich berú s radosťou ako spomienku na hranicu, väčšinou prvú hranicu v ich živote.
Dobrovoľníci v červenom stane – pokiaľ im to len čas a možnosti dovolia – s čajom a kávou, či aj iným ponúkajú aj ľudí, ktorí čakajú na vybavenie v autách. Mimochodom, ak mal niekto pocit, že prichádzajú iba samé drahé autá, už dávno to neplatí.
Pri východe z červeného stanu púšťame podľa poradia ľudí po rodinách k colníkom, kde sa ich ujímajú vojaci a pomáhajú s kuframi. Prednosť sme dávali ľuďom na vozíčkoch, nemocným a rodinám s bábätkami.
Modrý stan je na colnici trochu vyššie, kadiaľ prechádzajú autobusy. Ak som dobre postrehol, sú to linkové autobusy, v noci väčšinou smerujúce do vzdialenejších krajín, Rakúsko, Česko, Nemecko, cez deň viac do Košíc. Ľuďom najprv skontrolujú pasy, potom ich pristavia pri našom stane, kde sa robí kontrola batožín. Milé je sledovať policajné psy, ako svojím čuchom hľadajú, čo sa nesmie prevážať. To je čas pre ľudí, aby z autobusu vystúpili, zašli si na toaletu, občerstvili sa u nás, zapálili si cigaretu, pozhovárali sa s nami.
Zelený stan úplne na konci (pri obci Vyš. Nemecké) slúži pre ľudí, ktorí čakajú na odvoz autobusom. Je to ideálne miesto na rozhovory s čakajúcimi, niekedy musia čakať aj veľa hodín, až kým sa autobus dostatočne nenaplní, aby mohol ľudí odviezť. Pochopiteľne, je možné uveriť, kávu, alebo čaj. Okrem tohto stanu sa čaká aj v okolitých, iných stanoch, no nie všetky sú vyhrievané. Zároveň je v tomto stane sklad všetkého potrebného. V ňom dobrovoľníci – pokiaľ im len dovolí čas, v noci ho je viac, než cez deň – balia balíčky pre prichádzajúcich, ktoré sa im dávajú v druhých dvoch stanoch. Balíčky sú v súčasnosti dvojaké – pre deti a dospelých. Detské obsahujú džúsik, sladkosti, niekedy aj drobnú hračku. Dospelácke nesýtenú 0,5 l vodu, niečo slané, sladkosť, vlhčené obrúsky. Mne sa veľmi páčilo, že sú k dispozícii aj Nové zmluvy so žalmami v ukrajinskom jazyku.
Veľkou výhodou je ovládať aspoň základy ruštiny, ktorou všetci plynule hovoria (to je dôsledok sovietskej a predsovietskej politiky potláčania ukrajinského jazyka). Ale slovenčina je veľmi podobná ukrajinskému jazyku a nie je problém ani po slovensky. Anglicky hovorí málokto. Jazyková bariéra teda nie je nijakou prekážkou, dokonca po nás nastupovali aj nemeckí dobrovoľníci a aj oni sa chopili statočne svojej služby.
Po prejdení slovenskej colnice ľudia z Ukrajiny stretnú ďalších dobrovoľníkov (z Maltézskej služby a pod.), ktorí sa ich ujímajú, poradia im, pomôžu sa zorientovať, vysvetlia, komu treba ísť do multifunkčného centra v Michalovciach, alebo priamo do Košíc. Na ľudí čakajú autobusy, ktoré, po naplnení, odvážajú ľudí cez Michalovce až do Košíc. Ochotne vezmú aj dobrovoľníkov, ak sa potrebujú odviezť. Mikrobus odváža ľudí do najbližšej dedinky Krčava, kde stojí stan pre tých, ktorí čakajú na samostatný odvoz, teda že niekto po nich prichádza. Na hranici sa ľudia nesmú grupovať, najmä z prípadných evakuačných dôvodov.
Dobrovoľníci majú možnosť teplej stravy – obed aj večera, ktorá je pre nich pripravená v samostatnom stane. Kto potrebuje prespať, môže v našom cirk. zbore v Pozdišovciach, alebo potom v Kráľovskom Chlmci.
Najmä na nočnú službu sa odporúčam teplejšie obliecť. Zelený a červený stan sú pekne vyhrievané, v modrom je služba vonku, ale dá sa zohriať v jeho zadnej, skladovej vyhrievanej časti.
Optimálne je, keď sú v modrom stane dvaja ľudia, rovnako v zelenom (tam často vzniká pocit, že stačí jeden človek, ale nikdy neviete, koľko ľudí tam príde), v červenom treba v noci štyroch, cez deň aj šiestich, siedmich.
Uvažoval som, či napísať aj o Rómoch, ktorí prichádzajú vo väčších skupinkách (matky s viacerými deťmi, počas mojej služby v červenom stane prišli celkom tri skupiny po asi 20 ľuďoch – 4, 5 mamičiek a deti), ale sú súčasťou prichádzajúcich. Rómovia na Ukrajine žijú (neviem, či všetci, ale určite väčšina) v biednych podmienkach. Ľudia, ktorí žijú v takých podmienkach po viac generácií (to je otázka tzv. generačnej chudoby nezávislej na národnosti) automaticky uvažujú tak, že ostatní sú im dlžní svojou pomocou. Preto aj prichádzajúci Rómovia rátajú s tým, že v stane veľa dostanú a takmer zo všetkého chcú. Prosím, to je normálne. Kto pracuje v tejto oblasti, vie, o čom hovorím. Ale dá sa im veľmi pekne vysvetliť, že stan nie je obchod a všetko dávajú iba dobrovoľníci, že si nesmú sami brať. My sme s ani jednou skupinou nemali nijaký problém, navyše hneď vonku pri stane stoja vojaci aj policajti, ktorí všetko strážia a v prípade potreby sú ochotní zasiahnuť. Pri nás sa to nestalo ani raz.
Všetci ľudia, ktorým sme pomáhali, boli vďační za pomoc a za to, že už sú za hranicou a že dostali milé privítanie.
Všetci ľudia, ktorým sme pomáhali, boli vďační za pomoc a za to, že už sú za hranicou a že dostali milé privítanie.
Ak som niečo napísal nesprávne alebo odlišne, ospravedlňujem sa. Písal som z môjho pohľadu.
Myslím si, že to stojí za to si túto službu vyskúšať a zároveň pomôcť. Pomoc je veľmi potrebná.
Ľuboslav Beňo, ev. a. v. farár Rankovce
by