Fedor Ruppeldt: Vždy proti totalite
Pre maďarónov pansláv, pre Hlinkove gardy čechoslovakista, pre čechoslovakistov nacionalista, pre fašistov vred na národe, pre boľševikov buržoázny živel, pre súčasné Slovensko takmer zabudnutá postava najlepšej humanistickej tradície jeho dejín. Prvého júna uplynulo 135 rokov od narodenia evanjelického kňaza, biskupa Západného dištriktu, politika, hudobníka a prekladateľa Fedora Fridricha Ruppeldta.
Keď sa v spoločnosti chýli k totalite, do popredia sa dostáva zväčša diktát jednoduchých riešení. Humanizmus sa stáva synonymom slabosti či zlyhania. Osobnosti, ktoré ho za každých okolností zastávali, si nedokáže „prisvojiť“ nikto; vždy poukazujú na trápnosť jednoznačnosti.
Najlepším životopisom v „kocke“ Fedora Fridricha Ruppeldta je azda súdny spis z 22. júna 1962, v ktorom obžaloba považuje jeho činnosť za „protištátnu“ už od začiatku 20. storočia. V spomínanom procese odsúdili duchovných evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Fedora Ruppeldta, Vladimíra Čobrdu, Juraja Struhárika, Darinu Bancíkovú, Ľudevíta Vajdičku a Otta Víznera za trestný čin rozvracania republiky. Do väzby sa dostali za to, že ako „prívrženci buržoáznych alebo reakčných strán nesúhlasili s vývojom pomerov po februári 1948 a prevádzali podvratnú činnosť proti spoločenskému a štátnemu zriadeniu“.
Z Horného Uhorska do Československa
Fedor F. Ruppeldt sa narodil 1. júna 1886 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho otec Karol bol učiteľ, hudobník, vydavateľ Slovenských spevov a zakladateľ spevokolu Tatran. Matka Klementína, rodená Augustíny, bola národopisná a osvetová pracovníčka, jedna z prvých Sloveniek angažujúcich sa za rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti.
Maďarizačná politika bola jednou z príčin, prečo Fedor Ruppeldt študoval na gymnáziu v burgenlandskom Oberschützene (vtedy ako súčasť Uhorska Felső-Lövő), kde bolo voči Slovákom priaznivejšie prostredie a kde bol jedným z tamojších profesorov Banskobystričan Daniel Bothár. Neskôr študoval evanjelickú teológiu na akadémii v Šoprone, vo Viedni a v Lipsku. Ako uvádza v životopisných poznámkach, v Šoprone zďaleka nebol taký silný maďarský šovinizmus ako v slovenských krajoch.
Ruppeldta ordinovali za kňaza v auguste 1909 v Budíne. V Budapešti pôsobil ako kaplán slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. a v rokoch 1910 a 1911 strávil dva semestre na teologickej fakulte v Edinburghu spolu s básnikom Vladimírom Royom. Štipendium im pomohol vybaviť R. W. Seton-Watson, známy aj ako Scotus Viator (najuznávanejší po anglicky hovoriaci odborník na národnostné pomery v Uhorsku, ktorý svojimi prácami významne pomohol vzniku Československa).
Po návrate domov pôsobil Ruppeldt ako kaplán v Budapešti, Liptovskom Sv. Mikuláši, Hybiach, Vrútkach, Turčianskom Sv. Martine. V Sučanoch bol zvolený za farára a onedlho odišiel do Žiliny. To bolo v prvých rokoch novej republiky. Po politickom prevrate v roku 1918 napísal spis Hlavné mesto Slovenska, ktorý vyšiel v roku 1919 a neskôr mu vyšli aj rôzne iné články. Jeho vtedajšia publikačná činnosť vyvrcholila knihou Koncentračné snahy slovenské do roku 1918. Za hlavné mesto vzhľadom na predprevratové slovenské tradície presadzoval Martin.
Martinská deklarácia
Súdny spis z roku 1962 Ruppeldta obviňuje, že bol už od roku 1919 horlivým exponentom agrárnej strany, za ktorú ho v roku 1933 zvolili za poslanca Národného zhromaždenia a bol ním do roku 1935. Politickú činnosť však začal rozvíjať už za Uhorska, keď sa ako aktivista Slovenskej národnej strany stal jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. V tom období národný výbor napomínal k pokoju a vystupoval proti výtržnostiam, pretože, ako spomína, s emóciami spojenými so vznikom republiky súviseli i javy prenasledovania Židov, notárov a vôbec ľudí všeobecne označovaných za nepriateľov.
Napriek silnej túžbe upevniť republiku sa Ruppeldt vždy snažil zmierňovať javy súvisiace s odchodom starého sveta a za každú cenu sa snažil nepristupovať k ľuďom na základe národnosti. Keď maďarské vojská Bélu Kuna napadli Slovensko, zorganizoval v júni 1919 s francúzskym dôstojníkom Dominoisom Zbor turčianskych dobrovoľníkov a viedol ho ako poľný kurát.
Vystupovanie proti Kunovi sa však po roku 1948 vnímalo ako nepriateľstvo voči komunizmu, preto sa zaň musel spovedať pred súdom: „Voči všelijakým politicky tendenčným a predpojatým kritikám v terajšom čase (1948) ja vždy som odprvu a som i teraz pevne presvedčený, že keby sa vtedy v roku 1919 bolo podarilo Maďarom preniknúť na Slovensko a ho zaujať či obsadiť, či už pod heslom Bélu Kuna či maďarských grófov, Slovensko by sa bolo dostalo pod moc Horthyho a ostatných feudálnych mocipánov.“
Prvá republika a ekumenická činnosť
Ťažiskom pôsobenia Fedora Ruppeldta bolo medzivojnové obdobie, keď v strane agrárnikov spolupracoval predovšetkým s Milanom Hodžom. Komunistický režim mu mimoriadne vyčítal priateľstvo s prezidentom Tomášom G. Masarykom, s ktorým si písal a ovplyvňoval jeho pozitívny vzťah k Slovensku.
V dlhodobom priateľskom vzťahu bol aj s Janom Masarykom a s prezidentovou dcérou Alicou Masarykovou. Vo svojej obhajobe na súde v roku 1962 otvorene hovorí, že v medzivojnovom období kritizoval v poslaneckej snemovni iné strany vrátane komunistickej (obžaloba používa slová „ostro napádal“), za čo sa mu už vtedy päsťou vyhrážal Klement Gottwald slovami, ktoré sa neskôr stali pravdou: „Takých ako vy, budeme vešať!“
Medzivojnové obdobie bolo zároveň obdobím mierovej práce: Zúčastňoval sa na všetkých zasadnutiach Svetovej aliancie pre mierovú prácu prostredníctvom cirkví. Participoval na zasadnutiach Svetového luteránskeho konventu v Eisenachu, v Kodani, v Paríži a v Lunde, na Svetovej konferencii pre praktické kresťanstvo v Štokholme, na zasadnutí Viery a správy v Lausanne a v Oxforde. V roku 1931 bol v Paríži na veľkej medzinárodnej manifestácii za odzbrojenie.
Zúčastnil sa na zasadnutí v Amsterdame v roku 1948, čo neskôr komunistická moc definovala ako „zasadnutie majúce za cieľ prerokovať úlohy pre boj proti komunizmu“. Písal a prednášal o Hviezdoslavovi, čo výrazne prispelo k chápaniu tohto básnika na Slovensku, preložil aj niekoľko balád romantického maďarského básnika Jánosa Aranya. V prekladateľskej činnosti vynikli najmä preklady krásnej literatúry z anglického a nemeckého jazyka.
Preložil romány Johna Galsworthyho Kvitnúca púšť a Zápas, teologický spis anglikánskeho biskupa A. C. Headlama Zmierenie, román Marka Twaina Princ a žobrák, prácu R. W. Setona-Watsona Nové Slovensko či básne zo starej anglickej poézie a texty protestantských chrámových piesní, ktoré upravoval a harmonizoval.
Protest proti Hlinkovým gardám
Počas druhej svetovej vojny bol Fedor Ruppeldt uväznený dvakrát, najprv v roku 1940, neskôr po potlačení Povstania v rokoch 1944 – 1945. Fašistický režim ho prenasledoval najmä za zostavenie Pamätného prejavu Spolku evanjelických a. v. kňazov na Slovensku z 21. novembra 1939, ktorý predložil prezidentovi, snemu a vláde. Spis je významným dokumentom o odpore evanjelických duchovných voči vládnej politike, kritikou Hlinkovej mládeže a Hlinkových gárd, ako aj odporu voči glorifikácii osoby Andreja Hlinku.
V bode 5 sa doslovne uvádza: „Vysoko si ctíme pamiatku Andreja Hlinku ako nekompromisného slovenského národovca, vodcu svojej politickej strany a sme si istí, že bol aj verným pracovníkom svojej cirkvi. Ale darmo je, my ako evanjelici nikdy nemôžeme a nebudeme ani súkromne, ani v nijakej organizácii robiť taký kult s jeho menom, aký sa podľa všetkých intencií úradných kruhov robí v HM a v HG už i skrze ich mená; my našich evanjelických cirkevníkov nikdy nemôžeme tak vychovávať, aby hriešneho človeka, mŕtveho, uznávali za ,Vodcu‘, ba vraj ,Večného Vodcu‘, a to ani v národnom a politickom živote, ktorý je vystavený ustavičným zmenám… Musíme s ľútosťou povedať, že k menu Andreja Hlinku viažu sa mnohé jeho výroky z posledných 20 rokov, písané i povedané, ktoré sú voči nám, slovenským evanjelikom nespravodlivé a urážlivé, ktoré neboli nikdy odvolané, ktoré azda mohli z Hlinku urobiť výbojného vodcu jeho cirkvi, ale nám absolútne znemožňujú, aby sme ho mohli priam nábožensky zafarbeným kultom oslavovať a za vzor stavať ako Vodcu. Také veci sa nijakým nariadením nedajú do duší nadiktovať.“
Pamätný spis je zároveň dokladom toho, aký bol antisemitizmus aktívny na Slovensku dlho pred prvými deportáciami Židov. V proteste voči čoraz neľudskejším pravidlám spoločnosti sa ďalej uvádza: „Uznávame, že v revolučnej dobe bolo azda potrebné mať nejaké polovojenské dobrovoľnícke teleso. My ako evanjelickí občania nikdy nemôžeme schvaľovať veci ako zákroky proti židom, priame surovosti (keď napríklad gardisti v noci z postelí vyťahovali osobne nevinné židovské ženy, matky a deti a odvádzali ich v noci do táborov), nezákonité vyberanie peňazí a podobné, aké zákroky sa stali proti platným zákonom i proti kresťanskej etike. Nikdy nemôžeme schvaľovať odvážanie nevinných ľudí do koncentračných táborov, brutálne zákroky proti evanjelickým kňazom, spievanie pesničiek iné národnosti urážajúcich, akých prípadov bolo hodne. Je proti nášmu kresťanskému presvedčeniu, aby sme ešte i pod rúškom nútenej náboženskej výchovy takéto veci kryli. Isté je, že také spoluúčinkovanie kňazov alebo hoci len ich bezkritická účasť v HG pri takých veciach môže sa tvrdo vypomstiť práve na cirkvi, a my nechceme našu evanjelickú cirkev tomu vystaviť.“
Po vydaní spisu bol Ruppeldt v roku 1940 uväznený v Ilave na osobitný rozkaz ministerského predsedu Vojtecha Tuku.
Koncentračný tábor v Seredi
V období Slovenského národného povstania bol Ruppeldt v podzemnej činnosti v spojení so skupinou Vavra Šrobára a Viliama Paulinyho, ktorým dával informácie o prebiehajúcich udalostiach. V septembri ho Hlinkova garda odviedla z domu a vydala do rúk nemeckým vojakom. Ruppeldta najprv väznili v Ilave, následne deportovali v židovskom transporte do koncentračného tábora v Seredi.
„Do mojej cely zavreli aj katolíckeho opáta Ružičku. Opát bol v nemilosti HG, lebo nebol ľudákom, nemal rád Hlinku, nechcel ísť posviacať gardou odobratú Sokolovňu… Šiesteho apríla okolo desiatej otvorili sa dvere a vošiel doktor Tvrdý, starosta, vládny komisár mesta Žiliny, ľudácky vodca v Žiline, poslanec, atď.! Povedal som mu: Už sme všetci v jednom vreci! – evanjelický kňaz, katolícky kňaz, slovenský vojak, český staviteľ a – ľudácky vodca a poslanec! Už je národ pohromade, vravel som si trpko, v cele väzenia pod strážou nemeckého Gestapa! Zišiel mi na um veršík, ktorý povstal ešte asi v roku 1939: Najprv pôjdu Češi – páni, potom židi, luteráni, a keď budú všetci v r…ci, potom pôjdu katolíci.“
Na iných stránkach denníka Ruppeldt píše: „Koľko ľudskej biedy, úbohosti, nešťastia, zúfalstva videl som u tých židov v Ilave! Celé rodiny tu boli, ale i rodiny roztrhané: rodičia tu, deti museli doma samotné nechať. A kým sú v Ilave, ešte sa tešia a nádej majú. Ešte sa i smiať vedia. Ako si za to všetko zodpovie ten náš štát slovenský, jeho režim, a či konkrétne: jeho ľudia?! Pred Bohom i pred svetom, pred židmi samotnými, pred slovenským národom, pred svetovou verejnosťou i pred vlastným svedomím?…“
Ruppeldt strávil vo väzbe a v koncentračnom tábore viac ako pol roka bez udania príčiny. Pri neskoršom vypočúvaní gestapom spis uvádzal „nepriateľstvo voči Nemcom a nemeckému národu“, pomáhanie „skaze národa“ (židovská otázka), ako i to, že v Žiline má „mnoho nepriateľov“, ktorí ho gestapu ako buriča udali. Aj preto, že kritizoval Hlinkovu gardu.
Denník opisuje Nemcovo začudovanie nad tým, ako je možné, že ho gestapu vydali Slováci, navyše z toho istého mesta, i nad konfesionálnou nevraživosťou na Slovensku. „Tá konfesionálna nevraživosť ho zaujímala. Že veď oni Nemci o tom vedia, aká je tu na Slovensku konfesionálna nenávisť. I ten vyšetrujúci i ostatní opätovne hovorili, ako je u nás neslýchane mnoho podlého udavačstva, a koľko ľudí zatýkajú len preto, že ich Slováci a Hlinkova garda udávajú. Od nich som počul aj to, že aj vyšší velitelia gestapa v Žiline, v Trenčíne či v Bratislave hovoria, že nikde v Európe neudávajú ľudia tak, ako Slováci.“
Proti Tisovej poprave
Po vojne, v rokoch 1945 až 1948, bol Fedor Ruppeldt členom Demokratickej strany, čo mu obžaloba vyčíta ako „horlivé stúpenectvo reakčnej a antikomunistickej strany“. Po roku 1948 vraj „spolu s ostatnými obvinenými vynakladal všetko úsilie k tomu, aby podľa pokynov západných imperialistických štátov napomáhal k rozvratu štátneho zriadenia v ČSSR“.
V roku 1947 sa Ruppeldt stal po odstúpení Samuela Štefana Osuského v poradí štvrtým biskupom Západného dištriktu a napriek dlhému vzdorovaniu obvineniam z reakčnej činnosti napokon v roku 1952 odstúpil a odišiel do dôchodku. Ako jeden z hlavných dôkazov tejto „reakčnej činnosti“ obžaloba uvádza „zneužívanie funkcie biskupa ev. a. v. cirkvi a náboženské cítenie veriacich“, najmä tú skutočnosť, že keď sa v januári 1947 dozvedel o prebiehajúcom procese s prezidentom vojnového štátu Tisom, začal húževnato organizovať evanjelickú cirkev na Slovensku k nátlaku na popredných predstaviteľov štátu, aby Tisovi nebol uložený absolútny trest.
Ruppeldtova obhajoba a vysvetľovanie príčin svojho postoja voči človeku reprezentujúcemu režim, proti ktorému počas vojny i pred vojnou aktívne vystupoval, je až zarážajúco presným odhadom vývoja udalostí, ktoré po vykonaní trestu smrti Jozefa Tisa nastali a ktorých ovocie môžeme „vychutnávať“ aj dnes.
V obhajobe priamo a presne vysvetľuje: „Bol som proti jeho popraveniu a s bývalým prezidentom Dr. Edvardom Benešom som sa o tom rozprával a tohto iba žiadal, aby v prípade odsúdenia na absolútny trest tento nebol vykonaný. Po vyhlásení rozsudku členovia synody sme sa dohodli, že pošleme žiadosť o milosť prezidentovi republiky, predsedovi vlády a predsedovi SNR. Konal som tak preto, že som vôbec proti trestu smrti, zásadne už ako kresťanský kňaz a i preto, lebo som vedel, že trest smrti bol v tom čase už i v Sovietskom zväze zrušený. Ale bol som proti jeho popraveniu i preto, lebo ako pozorovateľ udalostí v posledných rokoch som vedel, že popravenie slovenského katolíckeho ordinovaného kňaza môže vyvolať hlavne v slovenskom katolíckom ľude príkru nevôľu a trpkosť práve proti evanjelikom, Čechom, židom a komunistom, a to mohlo povážlivo škodiť vnútornému mieru v národe. Chcel som tomu zabrániť, a preto som konal, ako som konal, proti poprave, hoci práve ja som nemal naskrze nijakú príčinu Tisa a zločiny jeho režimu zastávať. A že takéto protivy tu boli a že reakčná časť katolíckeho spoluobčianstva na to naozaj poukazovala, že jeho smrť je dielom Čechov, luteránov a židov, myslím, že je nám všetkým známe.“ Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil Fedora Ruppeldta za trestný čin rozvracania republiky na osemnásť mesiacov nepodmienečne a odvolanie zamietol. Napokon však vzhľadom na vysoký vek do výkonu trestu nenastúpil. Fedor Ruppeldt zomrel v Žiline 25. augusta 1979 vo veku 93 rokov.
Silvia Ruppeldtová, prekladateľka a publicistka
Spracoval Tibor Molnár, ev. a. v. farár CZ Mengusovce
by