Spomíname na brata farára Jána Greša

Vierou hovorí, aj keď je mŕtvy – s úctou a vďakou spomíname na brata farára Jána Greša

Je to už 10 rokov, ako v nedeľu 17. februára 2013, Pán života a smrti  povolal do večnosti doc. ThDr. Jána Greša – nášho milého a váženého duchovného pastiera, múdreho kazateľa, učiteľa mnohých,  priateľského človeka – príkladného  ľudskosťou, pracovitosťou a pokorou.

Narodil sa 25. júna 1933 (v deň 403. výročia prednesenia Augsburského vyznania).

Po štúdiu na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte, ktoré započal v r. 1952, bol v r. 1956 ordinovaný za ev. kňaza. V r. 1956-58 absolvoval základnú vojenskú službu v Bratislave, v r. 1958-59 pôsobil ako  kaplán v Poprade a vo Vysokých Tatrách. V r. 1960 – 1986 ako farár vo Vysokých Tatrách.

V r. 1960 uzavrel manželstvo s Editou, rod. Kirschnerovou. Ich lásku v ňom Pán Boh požehnal dcérou Editou.
Na základe dizertačnej práce na tému Interpretácia juristického myslenia v evanjeliách bol J. Grešo v r. 1969 promovaný za doktora teológie.
V r. 1970 bol na rok preložený do Sásy. V 1986 – 2013 pôsobil ako zborový farár cirkevného zboru v Bratislave. Od r. 1986 do r. 2009 ako docent na Slovenskej ev.  bohosloveckej fakulte, neskôr Ev.  bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, kde v r. 1998 – 2009 viedol Katedru Novej zmluvy. Pôsobil aj ako predseda Akademického senátu, prodekan a člen vedeckej rady EBF UK v Bratislave, tiež ako člen vedeckej rady Ev. teologickej fakulty UK v Prahe.

Spolupodieľal sa na ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny. Preložil podstatnú časť Teologického slovníka k Novej zmluve Gerharda Kittela (3 zväzky: I-II, III-IV, V-VI, 1986 – 1990), aj Systematickú teológiu Paula Tillicha (2009). Popri práce v zbore a na fakulte prednášal  na rôznych podujatiach ECAV aj mimo nej.

                           Jeho kázne vyšli v zbierkach: Otče náš, ktorý si v nebesiach – výklad Modlitby Pánovej (1996), Žiť znamená rásť (1996), Útek do slobody (1997), Z Betánie do neba – opakovane vydané pod názvom  Tvorivá sila nádeje (2009), Sila lásky premieňa (2013), Žalmy na kazateľnici (2020).

Do jeho kázní a biblického vyučovania sa pretavila viera brata farára Greša. V zmysle listu Židom 11, 4b „sa  sám Boh priznal k jeho darom, a ňou hovorí, aj keď je mŕtvy.“ 

                  Niekoľko slov viery (citátov z kázní) doc. Jána Greša:

• Kto chce pochopiť seba, musí vedieť o Ňom, o Pánu Bohu. Ak vynecháme Jeho, je naše sebapochopenie skreslené, bludné, zavádzajúce. Jeho dielom je vesmír, vrchy, pohoria, Jeho dielom je každá ľudská bytosť. Kto toto nevie alebo neuzná, nemôže seba nikdy správne pochopiť.
• Pretože krst je niečo, čo Pán Boh robí s nami, je krst pevným bodom, ktorý je nezávislý od vonkajších okolností a udalostí, pevným bodom, ktorý je nezávislý od našich nálad, depresií, pesimizmu a skľúčenosti.
• Pán Ježiš radí všetkým, a určite aj manželským dvojiciam: Najprv objav brvno vo svojom vlastnom oku a vyber ho, to znamená: objav svoj odporný egoizmus a bojuj každý deň proti nemu tak, že namiesto neho postavíš myšlienky a činy nesebeckej lásky voči svojmu mužovi, voči svojej žene. Toto je veľmi dôležitá etická investícia do manželstva, ktorú by mali priniesť a každodenne prinášať aj muž aj žena. Ak si chcete vybudovať pekný, duchovne bohatý, stabilný domov, nezabudnite na tento nevyhnutný predpoklad.
• …diabolské pokušenia nie sú primitívne. Diabol nie je primitívna, ale vysoko inteligentná bytosť. … Keby Ježiš bol prijal diablovu ponuku, keby bol pristúpil na jeho návrh, bol by zmaril svoje vykupiteľské dielo. S použitím diabolských metód a nikdy nedá dosiahnuť nič dobré, pozitívne. Výsledky navonok môžu byť efektné, ale pod vonkajším efektom sa skrýva vnútorná skaza.
• Výzva k pokániu nie je nezmyselný príkaz alebo zákaz, ale je to varovanie typu: Pozor, táto cesta sa končí priepasťou. … Všetky hriešne postoje vedú k sebazničeniu a pokánie je varovanie pred sebazničením.
• Bolo by nielen nedôsledné, ale bolo priamo urážkou Pána Boha, keby sme sa síce o čisté srdce modlili, ale sami zotrvali v tendencii smerujúcej proti čistému srdcu. Môžeme niečo v tomto smere urobiť? Pravdaže môžeme, veď veľa záleží na tom, akými myšlienkami, predstavami sýtime svoje vnútro.
• Čím viac sa človek dá k dispozícii Ježišovi Kristovi, tým zrelšou, plnohodnotnejšou osobnosťou sa on sám stáva.
• Spievať Bohu chvály znamená celým srdcom, celou bytosťou uznávať Božiu moc, vládu, nadradenosť. … Spev očisťuje naše vnútro. Kde sa ozývajú dobré a pekné piesne, tam nemajú miesto nečisté myšlienky.
• Tak ako normálnym rodičom nemôže byť ľahostajné, ako sa duchovne i mravne vyvíjajú ich deti a iní členovia rodiny, tak normálnemu členovi cirkevného zboru nemôže byť ľahostajné, ako sa vodí ostatným členom cirkevného zboru a ako vyzerá ich duchovná a mravná situácia.
• Mnohí ľudia v utrpení zatrpknú a ešte viac sa zatvrdia. Je to škoda, lebo aj oni majú možnosť využiť túto Božiu školu na duchovný rast, na duchovné dozrievanie. Ak sa sami dostaneme do životných búrok, treba sa nám modliť, aby sme utrpenie  využili na duchovný rast. Podobne sa nám treba modliť aj za druhých.
• … mnohí si priamo želajú, aby sa smrťou definitívne skončilo všetko. Lenže Boh usporiadal veci nie podľa zvrátených želaní ľudí, ktorí by chceli utiecť pred zodpovednosťou, ale podľa svojej vôle. A tak aj ten, kto si myslí, že smrť je definitívny útek pre Bohom a pred zodpovednosťou, dostáva sa cez smrť rovno do Božích rúk. Ani smrť teda nie je útek od Boha, naopak, prináša veľké vytriezvenie.
• Len na pravde sa dá vybudovať solídny dom života. Všetky existencie budované na sebaklame, lži, ignorovaní pravdy sa žalostne zrútia ako dom postavený na piesku, bez základov. Pamätať na svoj koniec – to nás robí múdrymi pre život.

Maroš Šefranko, ev. farár Bratislava Legionárska