Miroslav Kýška, *13.6.1928 – †2.2.2012
V nedeľu 6. februára t. r. si na službách Božích pripomenuli veriaci v Kremnici život a dielo svojho niekdajšieho farára Miroslava Kýšku pri príležitosti 10. výročia jeho odchodu do večnosti.
Kázeň Božieho slova bola popretkávaná mnohými myšlienkami brata farára Kýšku, ktoré z jeho úst zazneli v kremnickom chráme v čase jeho pôsobenia v Kremnici (1958 – 1971), ale aj v iných zboroch našej cirkvi. V roku 1961 v jednej z nich – o ustarostenosti – povedal, že poľné kvety sú obrazom tých najlepších učiteľov. „Kvety v poli nezrovnávajú svoj blahobyt s niečou chudobou. A keď je na poli kvet chudobný, neporovnáva sa s takým, čo je bohatší na krásu… O poľné kvety sa nikto nestará, a predsa rok čo rok rastú. Keď si ty zarmútený, ustarostený tlakom všedného dňa, prijmi toto pozvanie evanjelia, aby si porozumel niečo o sebe pri pohľade na poľné kvety. Ak je niekto opustený, zneuznaný, prehliadaný, keď sa nik o neho nestará, alebo keď sa až príliš stará, pri ľaliách poľných sa naučí tomu, že predsa nie je opustený.“ (Kýška, 2003, s. 120)
„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba“, hovorí Pán (Mt 6, 34a). Čo teda robiť? Nečinne stáť a dívať sa? Nie, putovať s dôverou. Tak ako to opäť farár Miroslav Kýška povedal v jednej zo svojich kázní, tentoraz vo svojom rodnom kraji pod Javorinou v roku 2001. V kázni zaznelo okrem iného aj toto: „Pohľad dozadu býva povzbudivý. Dodáva odvahu. Preto sa vraciame aj do minulosti, aby sme videli oné slávne dni našich predkov ako pútnikov, ktorí mali skúsenosti viery, ktorá je svedectvom aj nám do súčasnosti. Uvedomujeme si, ako ich viedol ten istý Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi je aj naším Bohom a On vedie aj nás. Predchádza nás. Je dôvod držať sa Ho! Znova a znova objavovať na ceste s Bohom skúsenosti viery! A tie sú povzbudivé.“ (Kýška, 2003, s. 108)
Miroslav Kýška mal 73 rokov, keď túto kázeň kázal v Bzinciach po Javorinou, a pred sebou ešte ďalších 10 rokov života. Ale už vtedy v nej odznelo: „Naša púť životom bude čoraz kratšia a kratšia, ale to neznamená, že nemôže byť bohatšia a bohatšia. Ba práve to, že cítime v sebe pominuteľnosť, čím sme viac presvedčení, že náš život je krátky, máme byť voči sebe lepší, citlivejší, máme si odpúšťať… Smerujeme k veľkým cieľom. Čím bude cesta užšia a užšia, tým je pravdepodobnejšie, že sa stretneme tam aj s príjemnými aj s nepríjemnými tvárami. Aby sme nemuseli sklopiť oči a hanbiť sa, začnime s dôverou Bohu a ľuďom už dnes. Videnie budúcnosti je odmenou dnešku. Radosť z toho, čo Boh ponúka v budúcnosti, máme prežiť už tu tak, ako tu spoločne máme žiť. K tomu sa pridávam, pripájam sa medzi vás s tým, čo nesiem vo svojom pútnickom batohu a čo si nesiem vo svojom srdci. Bez dôvery a odvahy by žitie nemalo znaky radosti… Nestrácajme dôveru!“ (Kýška, 2003, s. 109, 110)
V spomienkovom programe na službách Božích zaznela aj báseň ďalšieho z kremnických farárov Daniela Michala Faklu: „A roky letia“ v podaní sestry Violy Smolárovej. Prečítaním životopisu poslúžila presbyterka Božena Schniererová, jedna z posledných konfirmandov Miroslava Kýšku v Kremnici. Spomienkami dcéry Mirky a zaťa Jozefa Oráčovcov zhromaždených v chráme previedli presbyterka Diana Antonyová s manželom Slavomírom. Spomínajúce rodiny Kýškovú a Oráčovú sme zahrnuli do spoločnej chrámovej modlitby s vďakou za všetkých kazateľov, ktorí v kremnickom cirkevnom zbore konali svoju duchovnú službu, od čias reformácie až po dnešok, nepretržite, celých päťsto rokov. V modlitbe zaznelo: „Zachovaj, Pane, pamiatku na tých, ktorí hľadali a viedli stratené duše k Tebe a do spoločenstva Tvojej cirkvi. Daj i nám dnes kráčať vo viere a v ústrety budúcnosti u Teba, v Tvojom kráľovstve, pripravenom tým, ktorí milovali Tvoje zjavenie.“
Miroslav Kýška sa narodil 13. júna 1928 v Starej Turej. Ako malý chlapec bol svedkom činnosti Modrého kríža, kde duchovnú a sociálnu prácu rozvíjali sestry Mária a Kristína Royové a to poznačilo aj jeho ďalšie formovanie. Po ukončení Slovenskej Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave bol za evanjelického kňaza ordinovaný biskupom Fedorom Ruppeldtom 31. októbra 1951 v Starej Turej.
Ako kaplán pôsobil krátko na Generálnom biskupskom úrade v Modre, potom ako seniorálny kaplán v Mošovciach, zborový kaplán v Poprade a v Novom Meste nad Váhom.
Ako farár pôsobil od roku 1954 v Kostolnom, no pre zdravotné ťažkosti a ťažkosti s predstaviteľmi komunistického režimu v obci odišiel v máji v roku 1958 s rodinou do Kremnice, kde naďalej rozvíjal duchovnú činnosť. Popri tom udržiaval kontakty so zahraničím, čo mu umožnilo doplniť si vedomosti štúdiom v nemeckom Marburgu a Spojených štátoch amerických. 31. decembra 1971 ukončil svoje pôsobenie v Kremnici a následne sa v roku 1972 stal osobným tajomníkom na Generálnom biskupskom úrade a farárom v bratislavskom cirkevnom zbore, kde veľmi aktívne pôsobil 17 rokov. Vyvíjal horlivú kazateľskú činnosť, publikoval a staral sa o bratislavské evanjelické kostoly, najmä o Malý kostol na Panenskej ulici, ktorý pod jeho vedením prešiel zásadnou obnovou.
Absolvoval dva dlhodobé študijné pobyty v zahraničí a v roku 1986 bol promovaný na doktora teológie. Medzitým sa stal generálnym tajomníkom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a riaditeľom vydavateľstva Tranoscius. Do dôchodku odišiel v roku 1989.
Knihy a písané slovo boli jeho celoživotnou láskou. Neustále sa vracal k prehodnocovaniu svojej viery v Boha. Miloval svoj rodný kraj pod Javorinou. Kremnica, kde prežil 14 rokov života a služby, mu bola milovaným miestom, kde sa rád vracal k priateľom, veriacim a k nádhere Božej prírody. Duchovná a sociálna práca sestier Royových a Márie Rafajovej ho vo veľkej miere ovplyvnili na celý život.
Zomrel 2. februára 2012 v Bratislave, kde je aj pochovaný na cintoríne Kozia brána.
Jozef Pacek
ev. a. v. farár CZ Kremnica
by 
