V 22. nedeľu po Svätej Trojici na Pamiatku reformácie vysielala RTVS 2 Služby Božie z cirkevného zboru Banská Štiavnica. Kázal brat biskup Ján Hroboň.
Celé služby Božie si môžete pozrieť v archíve: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14320/293835#0
Kázeň v písomnej podobe:
Pane, prosíme, prehovor ticho a dôrazne k nášmu srdcu, nech pochopíme a prijmeme, že sú veci, myslenie a spôsoby, ktorých sa musíme vzdať, aby sme mohli prijať tie Tvoje Božie, ktoré si majú nájsť v našich životoch pevné a trvalé miesto. Amen.
Žid 13, 8
Ježiš Kristus ten istý, včera dnes i naveky.
Milé sestry, milí bratia, vážení televízni diváci.
V uplynulom týždni sa uskutočnila Teologická konferencia pre evanjelických duchovných v Poprade pod názvom: Ekumenický pohľad na reformáciu.
Odznel rad vynikajúcich prednášok evanjelických a katolíckych teológov, domácich aj zahraničných.
Nadväzovali na dokument Od konfliktu k spoločenstvu, ktorý vznikol ako spoločné vyhlásenie evanjelikov a katolíkov pri príležitosti 500. výročia reformácie.
Tento dokument konštatuje, že napriek rozdielnostiam v učení našich cirkví, je oveľa viac toho, čo nás spája, než rozdeľuje.
Silným momentom konferencie bola ekumenická bohoslužba. V tejto liturgickej podobe odznela prvý krát vo švédskom Lunde v r. 2016, a vyjadrovala spoločnú radosť a vďačnosť evanjelikov a katolíkov z toho z toho čo nás spája, bolesť a pokánie z toho, čo nás rozdeľuje a záväzok k hľadaniu porozumenia a jednoty do budúcnosti.
Aj na základe spomenutých udalostí sme mohli na konferencii intenzívne precítiť a poznať, že žijeme v historickej dobe. Že v dejinách obidvoch cirkví je toto prvý krát, čo sa slávilo výročie Reformácie nie v znamení konfliktu, ale v znamení hľadania porozumenia a jednoty a to je skutočne historický medzník. Namiesto nevraživosti a odstupu, je tu podaná ruka z jednej aj druhej strany. A to je dobre.
Žijeme v náročnej a zložitej dobe a mnoho hlasov upozorňuje: „Treba sa pripraviť na ešte horšie časy“.
Cítime tento tlak aj v cirkvi. Trápi nás, že verejná mienka o cirkvi sa formuje skôr na základe rôznych káuz, ako na základe skutočných hodnôt, ktoré cirkev prináša. Akoby bola cirkev vytesňovaná stále viac na okraj spoločenského diania s tým, že tam v podstate patrí a so svojimi zastaranými hodnotami, názormi a postojmi, nemá už dnes čo povedať.
A v tejto náročnej situácii je tu podaná ruka, z jednej aj druhej strany, hľadanie porozumenia a jednoty. Možno práve tlak zvonka spôsobuje to, že nemá zmysel dokazovať si kto z koho ale podať si ruku. Že si nechceme byť v konflikte ale chceme sa navzájom podržať a podporiť vo všetkom dobrom, že bolesť a trápenie jedných je bolesťou a trápením aj druhých, že radosť a úspech iných je aj našou radosťou a úspechom. Proste v zmysle výziev Pána Ježiša – Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi, jedni druhých bremená znášajte, žite navzájom v láske.
Práve v tomto ohľade má cirkev čo povedať aj dnešnému modernému svetu.
Čo hýbe dnešným moderným človekom? Skúsme sa dotknúť aspoň náznakom vývoja súčasnej spoločnosti.
Sociológ Philip Rief opisuje posun v západnom /teda našom/ vedomí takto: Náboženský človek sa narodil, aby bol spasený. Psychologický človek sa rodí, aby bol uspokojovaný. Západ uprostred bezprecedentnej slobody a prosperity, prechádza hlbokou kultúrnou revolúciou. Nestal sa ateistickým, ale zduchovnil telesnú túžbu, prijal sekulárne evanjelium sebanaplnenia. Po prvý krát v histórii sa pokúša vybudovať kultúru neprítomnosti viery vo vyšší poriadok, ktorá by prikazovala našu poslušnosť.
Inými slovami povedané, dnešný človek sleduje predovšetkým napĺňanie svojich individuálnych potrieb, záujmov a túžob, bez ohľadu na vyšší princíp, alebo spoločný záujem. Naplnený život rovná sa naplnená túžba. Ide mu hlavne o seba, v mene osobnej slobody si myslí, že si môže robiť čo chce, všetko si môže dovoliť, nemusí rešpektovať žiadnu autoritu nad sebou.
Dostojevskij v diele Bratia Karamazovci hovorí: „ Ak Boh nie je, potom človek môže všetko.“
To teda praxi znamená – môžem si povedať čo chcem, ako chcem, kde chcem, hlavne na sociálnych sieťach, môžem si bezohľadne presadzovať čo sa mne páči, môžem si ísť tvrdo za svojím prospechom aj na úkor druhých.
Výsledok takéhoto egoistického postoja je rozbitosť.
Sme rozbití vo svojom vnútri, vo svojich vzťahoch – rodinách, manželstvách, priateľstvách. Sme rozbití v cirkvi, spoločnosti. Pandémia ešte urýchľuje tento proces. To čo bežne trvá desať, dvadsať rokov, dnes prebieha za rok, dva, je to obrovský tlak, ktorý nevieme dosť dobre vstrebať, reflektovať, ustáť. Rozpadávajú sa nám hodnotové schémy. To, čo včera bolo sväté, je dnes na posmech. Často sme nahnevaní, frustrovaní a nešťastní. Pýtame sa čo s tým? Ako z toho von?
Opakom fragmentarizácie – rozbitosti je konzistencia, teda to, čo je súdržné, celistvé, stále, štruktúrované, spoľahlivé.
Prečítané Božie slovo hovorí: Ježiš Kristus ten istý, včera, dnes i naveky.
Ten istý – nemení sa ani stáročiami, ani systémami, ani kultúrou, ani politikou, ani ideológiou, nepodlieha žiadnym premenám, vplyvom či trendom.
Žid. 12, 2 hovorí o ťažobe a hriechu, ktorý nás ničí a rozbíja a pozýva: Hľaďte na Ježiša, upierajte svoj zrak na neho!
Čo tento pohľad prakticky znamená?
Ak vidíme v prvom rade Krista, potom touto optikou – cez Neho, vidíme aj naše výzvy a problémy:
- Cez pohľad na Krista kresťanské cirkvi vidia predovšetkým to, čo ich spája, nie to, čo ich rozdeľuje
- Cez pohľad na Krista iné svetové náboženstvá, nie sú nepriatelia, ale partneri
- Cez pohľad na Krista vidím v druhom človeku svojho blížneho
- Cez pohľad na Krista – vidím svoju identitu ako Božieho dieťa a nestratím ju v chaose rodovej ideológie
- Cez Krista vidím potreby núdzneho a trpiaceho a chcem mu pomáhať
- Cez Krista vidím životné prostredia a chcem ho chrániť
Ak ale toto poradie zmeníme a postavíme človeka pred Krista a upriamime svoj pohľad na človeka s jeho túžbami, čo sa v súčasnosti deje, – tak potom sa aj ako kresťania môžeme zasadzovať sociálnu spravodlivosť, ľudské práva, menšiny, ekológiu, pomáhať núdznym – ale nakoniec pôjde len o presadzovanie našich túžob, potrieb a postojov, čo vyústi do rozbitosti a konfliktu. Nie my si máme Krista formovať na svoj obraz, ale my sa máme nechať formovať Ním, Jeho slovom, na Jeho obraz, to je predpoklad naplneného, konzistentného života. Ak nás nejaká túžba určuje naozaj zmysluplne, tak to je túžba po Bohu. Ako to vyjadril Augustín z Hippa: Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože.
Vrátim sa ale k tomu, či má cirkev čo povedať súčasnému človeku.
Rod Dreher vo svojej svetovo známej knihe Benediktova voľba hovorí v tom zmysle, že by bolo ilúziu si myslieť, že cirkev má zásadný vplyv na dnešnú sekulárnu spoločnosť. Hovorí však, že je potrebné vytvárať a udržiavať komunity a v nich hodnoty a vzťahy, ktoré odolajú deštruktívnym vplyvom sekulárneho sveta. Tak sa aj okolitá spoločnosť začne pýtať, ako je možné, že títo ľudia dokážu žiť normálne, v zdravých vzťahoch, konzistentní, spoľahliví, schopní sa obetovať pre spoločnú vec, pomáhať si. Takto sa stane komunita svetlom aj pre svoje okolie, že je možné žiť založení na ozajstných hodnotách, lebo sme založení na Ježišovi Kristovi, ktorý je ten istý, včera dnes i naveky. Ak sa zameriame na Neho a nie na seba, nemôžeme sa pomýliť.
Ukončíme tým, čo čím sme začali.
Keď hovoríme o ekuméne, to neznamená, že sa budeme vzdávať vlastnej identity. Ak nebudeme mať úctu k sebe, ako môžu mať k nám úctu tí druhí? Tým, že dokážeme byť verní tomu čo máme a vážiť si to, stávame sa aj pre druhých svetlom.
V komplikovanej súčasnosti by kresťania by mali ísť príkladom v tom, čím je to zložitejšie a ťažšie, tým ústretovejší a láskavejší by sme mali byť voči sebe. Nie vnášať konflikty zvonka aj medzi seba.
Kapitola 13 listu Židom z ktorej sme čítali slová, o ktoré sa opierame v našom uvažovaní – Ježiš Kristus ten istý, včera dnes i naveky, hovorí o hodnotách na ktorých má komunita kresťanov: Buďte láskaví, pohostinní, pamätajte na väzňov, majte v úcte manželstvo, nebuďte lakomí ale spokojní s tým, čo máte, napodobňujte vieru svojich vodcov. Nasleduje určitý predel – 8 verš a potom výzvy pokračujú: Nedajte sa zviesť falošným učením a ideológiám, posilňujte sa milosťou, prinášajte Bohu obeť chvály, nezabúdajte na dobročinnosť, poslúchate svojich vodcov.
Vysoké nároky, nie sú prehnané, je toto vôbec reálne?
Práve v strede výpočtu toho, čo sa nám môže zdať nereálne je ten predel v podobe verša – Ježiš Kristus ten istý, včera dnes i naveky. Ak je on v centre, ak sme zameraní na neho, v Ňom a s Ním, vierou v Neho je takýto život možný. On je Pán, zvrchovaný, absolútny. Raz to všetci uvidíme. Nateraz však pohľadom upriameným na Neho vidíme aspoň čiastočne a vieme, že v nech je situácia akákoľvek, On zostáva istotou.
Ján Hroboň, biskup ZD ECAV
by 
